Alacati trip - NP Clinic

» Návrat

„Na žádosť jedné paní, která právě vodešla...“ Tak nejak začínal Felix Holzman jeden zo svojich príbehov. Pani, teda slečna, nie je vydatá ☺ ale má partnera ☹ prejavila záujem, tak píšem. Jeden zo špičkových windsurfistov a propagátorov windsurfových videí, Nico Prien (50 000 odberateľov, momentálne 6-ka v PWA – Professional Windsurfers Association) hodil udičku, že kto by dal kliniku povedzme v Alaçatı, alebo na Floride, alebo v Brazílii, tak som na to Alaçatı – Turecko reflektoval, oproti iným ponúknutým destináciám to vyzerá blízko.

A nepoletím, však mám auto, aj big windsurf wagen (VW Crafter) aj speed windsurf wagen (Škoda Superb), obidva v spacej úprave. Kto by sa ubytovával v hoteloch, keď campingy sú plné hviezd.

Odchod z domu v piatok podvečer – cez deň bolo treba veľa vybaviť, napríklad vybrať z opravy plachtu, spokojnosť so Sergej Gargola (Ukrajina, aby neboli pochybnosti) a Braňo Dvonč, organizátorom eventov, reprezentant Neilpryde GMBh, D, ale to je iná stóry.

Nepôjdem k Izmiru (Alaçatı je blízko Izmiru) najrýchlejšou trasou – tú z veľkej časti poznám Maďarsko, Srbsko, Macedónia, Grécko, Turecko, ale trasou alternatívnou Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko. Nakúpim roamingové data a hodím si cieľ s mojimi podmienkami do mapy.cz [mapy.cz]. Fungovalo.

Maďarsko totálne hladké, diaľnica, rýchla diaľničná známka za 3 minúty cez internet.

Maďarsko Rumunská hranica, nočná, v pohode. Zdržím sa pol hodinku, ale to je nič proti Maďarsko Srbskej hranici (minuloročné skúsenosti).

Diaľnica v Rumunsku super, diaľničná známka za 3 minúty cez telefón internet, prechod horami sa dosť podobá na rely, ale tá skutočná rely príde až v Turecku. Niekde na parkovisku prespím – v Rumunsku je množstvo miest pre nočné parkovanie kamiónov, vždy pri nejakej reštaurácii – využívam túto facilitu.

Na hranicu – (DUNAJ je hranicou) prichádzam skoro ráno. Nevedno, čo je problém, či hranica, alebo mýto cez most na Dunaji, ale skysnem tam tak na dve hodiny. Vyzeralo to na striedanie smien, v rade bolo deväť (slovom „9“) áut. Mýto je za 6 evry, kartu neberie, platím „drobákmi“. Konečne v Bulharsku.

Z auta krásna krajina, okresky aj diaľnica. Diaľničná známka cez internet, platba kartou. Môžem si dať do zoznamu krajín Bulharsko, v Bulharsku som novic – prvoprejazd – aj v Sofii, teda okrajom Sofie.

Bulharsko Turecká hranica je ako víno.

Prechádzam prvým okienkom nie je prvé, ale nulté v ňom je Bulhar – bez závad, pomerne rýchlo, Turecko je krásne... po kilometri vytriezvievam 20 radov áut, ktoré pomerne svižne postupujú, desať radov EU – je tu podozrivo veľa Nemcov, ktorí hovoria turecky, nevadí.

Prvé okienko je super, pečiatka do pasu, Turecko je prekrásne, postupujem.

Bude však aj druhé okienko, tam sa zistí, že zelená karta nedávno stratila platnosť, bude teda návšteva tretieho, štvrtého, a znova tretieho, štvrtého okienka, aby som nakoniec absolvoval druhé a piate okienko.

Ale pekne po poriadku. V druhom okienku ukazujem zelenú kartu a keď mi povedia, že nedávno stratila platnosť hovorím, „poistenie je určite zaplatené (aj je, len, kua, tá karta z Genereli ☹ chýba, žeby na stole v ofise?)“ „Neny problém“, mám ísť k tretiemu okienku, office D (asi 200 m). Chlapík v okienku hovorí, „neny problém, tu je poisťovacie okienko, auto si poistíte na 10 dní pre Turecko“, hovorím, „poistenie mám zaplatené“, „len to neviete preukázať, že“, uškŕňa sa ofisiér v treťom okienku. Prejdem teda k štvrtému okienku, že teda kúpim poistenie, ofisiér zoberie technický prekaz a opýta sa ma, aký mám vzťah k firemnému autu. Ja, že to je moja firma, teda z polovice, „ale neviete to preukázať, že“, hovorí ofisiér.

Vyplní formulár, neplatná zelená karta, nevie preukázať vzťah k autu a vráti ma k tretiemu okienku. Pýtam sa, či sa nedá s tým niečo urobiť. On, „telefonujte konateľovi“, ja, „ je sobota, niečo iné by nešlo?“ „Šlo, kúpite si to poistné“. Zozadu prešiel z trojky do štvorky, ja spredu, zrazu poistné šlo kúpiť, myslel som, že chcú bakšiš, teda som dal viac, ale vrátili do haliera (teda do centu). Vystavili doklad a vrátil ma s dokladom do tretieho okienka. Ofisiér z tretieho okienka zavolal do druhého okienka, a povedal že tam mám ísť s autom na colnú prehliadku (druhé okienko). Celý čas sa so mnou bavia v angličtine. Ako cez kopirák vypočujem ten istý príbeh v nemčine, nemec je však mazaný, Jeho firma sa volá rovnako ako on. Tým je vzťah k vozidlu a k firme jasný. Ofisiér v treťom okienku je sklamaný, o to väčšiu radosť som mu urobil ja, hra je hra a smena je dlhá.

Colník (druhé okienko) neveriaco pozerá, „čo toje!!!???“ „Plachty, dosky, wingy, som windsurfer.“ „ALE len JEDEN, koľko vás je?“, neveriacky pozerá na tubusy s plachtami - najmenší mu otváram, krúti hlavou, dumá nad polorozbalenou plachtou, „ty tam nič nepašuješ“, je sklamaný, kývne rukou, „choď“. Tak idem. Podľa navigácie, a predstavte si, po 300 metroch narazím na ďalšie okienko (piate) a po niekoľko telefonátoch efendi povie, „choď“. A som v Turecku. Jednoduché, že? Ani myška neprekĺzne. Vonku je 39 a pol stupňa („Greta, čo to zasa vyvádzaš“, klimu v aute som však dal naplniť a funguje).

Na diaľničnej známke na mne zarobili 5 evry za 10 sekúnd, formulár som vypĺňal tupím klajbasom, ale neprijmi ponuku, ktorá sa neodmieta, zaplatím viacej, ale mám systém na prednom okne, ktorý v sekunde otvára každú diaľničnú závoru a na vzdialenosť, ktorú som prešiel, lacnejšie ako v Chorvátsku. Ešte turecké dáta, do dáta telefónu a som vybavený. Kua, štyri hodiny pobiehania medzi okienkami s tým diaľničným a telekomáckym 7. Systém neobabreš. Vitaj v Turecku. Ale záchody a kúpeľne majú čisté.

Pokiaľ si na Tureckej diaľnici si v Európe. Rýchlostná cesta je tiež kvalitná, musíš si zvyknúť, že pripájanie iných ciest neriešia mimoúrovňovo, ale mini kruhovými objazdami – šikovné, určite stavebne lacnejšie, riešenie však občas vytvára krízovú situáciu. Pumpy sú nielen epicentrom čerpania péháem, ale aj hygieny a stravy. Ako v Európe. Nakúpiš aj darčekové predmety, ale ako básnik hovorí, o tom, potom.

Pri zotmení ma navigácia odvádza z diaľníc a rýchlostných ciest, pozriem na mapu z väčšej výšky, mhm prechádzam dvoma pohoriami - skratkou.

Takých 100 km za Gallipoli (poloostrov) a za mostom 1915 Canakkale (diaľnica cez Dardanely) si dávam rallye s Turkom na kozej stezke, ktorú práve opravujú, on mal menšie a obratnejšie auto, ja výkonnejšie, na kozej stezke som sa ho držal ako kliešť a potom na dialnici zmizol niekde vzadu. Trošku som bol prekvapkaný, že na kozích stezkách, kde sa ťažko zmestí osobák, premávajú kamióny. Keď som videl prvý, vysvietený vianocami, hovorím si, „akua, tí ufóni sú už tu“. Neboli to ufóni, boli tam dva vlásky - jeden medzi superbom a kamiónom a druhy sa nemestil, však viete kde.

Pred Izmirom (Smyrna – určíte poznáte históriu, jeden z bodov Turecko-Gréckej nevraživosti) je obrovské diaľničné parkovisko, tam prespím. Diaľnica ďaleko, ticho, furt tam však počujem nejaké hlasy, ráno zisťujem – stanovište utečencov (údajne ich je v Turecku okolo Izmiru a Istanbulu (Konštntinopol, Carihrad) okolo troch miliónov). Pre predstavu – oblasť Istambulu a Izmiru zahŕňa 15 + 5 miliónov stálych obyvateľov.

Z diaľnice nad Izmirom urobím obhliadku mesta a do Alaçatı je to už len kúsok a veľmi pohodlne, diaľničné raňajky, hygiena, kávička a už doobeda (deň 0) sa hlásim na recepcii ASPC (Alacati Surf Paradise Club). Vyfasujem box a potom ešte jeden, pretože na tri športy potrebujem veľa matrošu.

Poobede sa rozfúka na wingfoil, dávam Cabrinha Vision 7, keď pridá tak 5, s obľúbenou zostavou Carbon RRD mast, fuselage a predný foil Blaze 1500. Doska je JP-Australia X Winger 115 litrov. Furt cinká telefón, Nico (Prien GER 7) založil pre žiakov WhatsApp grupu a deň jedna sa blíži, žiaci sú zatiaľ pre mňa virtuálni, niektorí majú zvláštne mená, napríklad Brn. Ich identitu pozná len Maestro Nico.

Po wingovačke odkladám veci, okolo šiestej začnem hľadať camping. Otázka, nadivoko, či camping je zodpovedaná dávno, budem tu 8 nocí, nejaká hygiena predsa musí byť. Google maps vyhodia Alacati Camping 10 minút pešmo od centra. Neskôr to niekoľkokrát využijem.

V ďalších dňoch preskúmam aj iné možné miesta, s campingom som však spokojný a je hriešne lacný, kopček nad mestom. Myga surfcity má parkovisko pre karavany – 13 boxov, oproti v zátoke je Orsa Sörf Okulu - surfová škola s minicampingom. No a miest, kde by sa dalo nadivoko je milión.

Hlavu skloním v Alacati Camping, predtým mliečny koktail a nejaké to večerné sústo v The House Cafe Alaçatı. Noc s miliónom hviezd.

Slnko, brechot psov, kohút, koza ma ráno vyženú z auta, dnes je deň 1.

Klinika začína prvým stretnutím, ešte pred ním mám za sebou wingfoiling, nakoniec, tak, ako každé ráno. V Alacati fúka prevažne poobede, ranná bríza je na wing a tento šport nie je predmetom kliniky. Vďaka nemu však strávim na vode najviac času zo všetkých. Prvé stretnutie je o predstavení ľudí a programu. Turci, Seychelčania, Nemci, Angličan, Holanďan, Texasan a Slovák. Nico Prien kliniku vedie, video a foto zabezpečuje fotograf/kameraman Lars Wichmann – spolutvorca populárnych windsurfových videí Nica Priena. No a potom na vodu, zostra. Na vode rieši Nico niečo hneď a niečo si necháva na ranný brífing spojený s prednáškou. Členovia kliniky sú na rôznych úrovniach vo windfoilingu a windsurfingu – slalome a Nico k nám má individuálny prístup. Občas nás na vode prekvapí dron, občas nás prekvapí Lars sediaci na bójke plavebnej dráhy, občas sa za mnou objaví Nico, aby hneď opravil štýl a na druhý deň ráno ukázal fotky a videá s poukázaním na chyby a odporúčania, ako proti nim. Ja musím s rahnom nižšie, pútka nôh zatiahnuť a opierať nohy do dosky viac zboku, viac si do plachty s vystretou prednou nohou ľahnúť a z môjho turistického postoja ísť viac dolu do postoja pretekára. Keď si pozriete video od Nica Priena (youtube), budete presne vedieť, o čom hovorím. Lenže teraz to vidím na videách a na fotkách a na sebe samom. Viem čo trénovať. Zatiaľ hovorím o slalome s finou.

Ďalšie dni sa program nemení, teória, poukazovanie na chyby na základe videí a fotiek a (zväčša poobede, lebo fúka poobede) prax. Kým fúka dostatočne, som na fine.

V pozdnejšom štádiu kliniky však vietor zoslabne a príde čas na windfoil (ja síce jazdím aj na wingu ale to nie je predmetom kliniky).  

Windfoil – teda windsurf s foilom – šport sa rýchlo technicky vyvíja. Začal tým, že miesto finy zapichneš foil. No a dnes sú dosky aj plachty špeci na foil. Aj úväzky (extrémne dlhé). Moja skúsenosť z windfoilovania na hybride (foil approved štandardná doska) je málo platná. Na špeciále free ride hydrofoil od JP-Australia je postoj jazdca iný ako na JP-Australia Slalom (na tej som jazdil foil doteraz), doska je vzadu podstatne širšia. Mám k dispozícii carbon foil Neilpryde Flight SLR (Slalom Racing) s plochou predného krídla 640cm. A ten je rýchly. A náročný. Krotím ho na vode. Po pár minútach ma predbehne Nico, naznačí, aby som zastavil, celé zle. „Jazda?“, moja otázka. „Nie, setup, poď na breh“, Nicova odpoveď.

„Máš nastavovacie podložky a korekcie uhla foilového sťažňa? Máš uhlomer?“, pýta sa Nico. Marí sa mi, že by niečo v brašne malo byť. Okrem podložiek (shim) tam nič iné nie je. Nico vytiahne svoje klinky a uholník, premeria uhol sťažňa voči doske a jeden klin dá do deep tuttle boxu, zmontuje a znovu premeria. Korekcia -3 stupne zabezpečí, že doska v levitácii nesmeruje nadol, ako doteraz, ale vodorovne. Podložku dá pod prednú časť stabilizátora (zadné krídelko) a tým dosiahne, že z tlaku na zadnú nohu dostávam ťažisko do stredu tela, ináč povedané, váhu tela prenášam na dosku oboma nohami. Nicovými úpravami jazdu skľudním a dostávam pod kontrolu. Problémom je však rýchlosť, musím si zvyknúť na pretekársku rýchlosť a tá je vysoká. Nico ma za jazdy kontroluje a keď nechcene urobím prekrásny výskok z vody (zo dva metre) a pre istotu všetko odhodím, po vynorení pozerám, či nejaké škody, zastaví sa a s úškrnom povie, „no vidíš, už aj skoky zvládaš, je to dobré, trénuj, potrebuješ veľa, veľa motohodín“. To je to, čo potrebujem počuť, vidím, že som na dobrej ceste. K večeru však začína fúkať viac, tak sa vraciam na finu. (Tak to robia aj pretekári v slalome – slabší vietor foil, silnejší fina, teda v PWA Slalome, ten mám najradšej.)

NP7 Alacati Klinika pre mňa nie je nástrojom výhry (nemám súperov). Teda, ak nerátam výhru nad sebou samým. Zlepšenie techniky, zvýšenie rýchlosti, fantastické duševné rozpoloženie, kúpele, priatelia, liečenie duše aj tela (netreba liečiť, je to však prevencia) to sú plusy. Mínusy? Žiaden.

Po siedmych dňoch sa scenár jazdy odvíja naopak, prechádzam osvedčenými hranicami absolútne nekonfliktne. A pri tom si uvedomujem, čo to je EU a Schenghen. No a keďže väčšinou používam plastic money, ani turecká líra mi veľmi nechýba.
  Pri tureckom pivečku v chládočku a potom doma,

Miloš Ceconík, wind/wing surfer/foiler Terapia vetrom a doskou
 

Miloš Ceconík

Diskusia

Facebook diskusia